oktava

12. Obraz zemianstva a meštianstva v slovenskej literárnej        tvorbe 19. a 1. polovice 20. storočia

Zemania boli privilegovanou vrstvou uhorského obyvateľstva v období feudalizmu, patrili medzi príslušníkov nižšej šľachty. Najväčšie zemianske stolice na Slovensku boli Trenčianska, Turčianska a Liptovská. V období nár. obrodenia sa časť zemianstva zapojila do slov. nár. hnutia. Po roku 1848, keď prakticky zanikla možnosť vykorisťovaniu bývalých poddaných, zemania ako spoločenská vrstva začala splývať s meštiactvom a dedinskými boháčmi. Definitívne strácala práva, svoje výsadné postavenie i tituly až rozpadom Rakúska - Uhorska.

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní r. 1867 prevzala v Uhorsku politickú a hospodársku moc maďarská buržoázia. Svoju nadvládu využívala na premenu mnohonárodnostného Uhorska na jednonárodný štát. Prenikanie maďarského kapitálu na Slovensko, podporované štátnym aparátom, prehlbovalo v spojení s maďarskou politikou vykorisťovanie slovenského ľudu, čoho dôsledkom bolo ďalšie zbedačovanie a vysťahovalectvo (do USA).

Slovenská buržoázia sa rozdelila na 2 skupiny: Jedna bola reprezentovaná STAROU ŠKOLOU: (buržoázia združená okolo Národnej strany)

- vydávali Národné noviny

- politika tejto buržoázie nadobúda postupne v tomto období úpadkový charakter

- orientovali sa na Viedeň, keď ich prosby neboli splnené prešli do pasivity

 Liberálna buržoázia bola sústredená v NOVEJ ŠKOLE. Presadzovala aktivitu činov. Vydávali Slovenské noviny

Buržoázia bola nejednotná, preto sa Maďarom podarilo presadiť zatvorenie Matice slovenskej, a 3 slovenských gymnázií. V politickom živote vznikajú skupiny, ktoré však neprerastajú v strany:

1. HLAS (hlasisti) - boli pod vplyvom teórie čechoslovakizmu a verili, že Slováci sú kmeňovou odnožou Čechov a slovenčina je nárečie češtiny.

2. PRÚDY (prúdisti) - dožadovali sa politickej rovnoprávnosti Slovákov. V tomto období bol Martin centrom kultúrneho života

Romantizmus

Ján Kalinčiak

Reštavrácia alebo Obrazy z dávnych čias

- dielo zaľudnil zemianskymi postavami, ktoré sú malicherné, neschopné nijakého činu. Všetko ich konanie vyznieva humorne, smiešne. Prípravy na voľby (kortešačky) boli miesto, kde sa ozývalo ich sebavedomie. V povesti zemania vystupujú ako ľudia zanikajúceho sveta.                                                                                                               - majetok zemanov sa pod tlakom kapitalizmu rozpadával a ich úloha v spoločnosti je stále menšia. Kalinčiak zemanov nevysmieval, ale len usmieval. Nie je to taká ostrá satira. Usmieva sa nad ich pýchou, je presvedčený, že tá pýcha je predzvesťou ich pádu.

V Záhorskej stolici je pred voľbami. O miesto I. vicišpána sa uchádza strana Bešeňovských a strana Potockých. Na 2 tábory sa rozdelilo aj zemianstvo stolice. Obidve strany častujú svojich prívržencov a snažia sa ich podplácaním privábiť do svojho tábora. A. Bešeňovský, ktorý už 15 rokov bol I. vicišpán, urazí pred voľbami rodinu Levických tým, že nechce dať svoju dcéru Štefanovi, hoci sa majú radi. Bešeňovský zamýšľa vydať svoju dcéru za grófa, aby však nestratil hlasy Levických, sľúbil, že ju dá Štefanovi vtedy, keď bude vicišpánom. Bol si istý, že sa to nemôže stať, lebo Štefan je chudobný.

Štefanov strýc (Andrej Levický),ktorého onen gróf urazil aj osobne, vyhútal plán ako by sa Štefan stal vicišpánom. Odviedol celú rodinu Levických od Bešeňovského na protivníkovu stranu. Potocký, ktorý s ich pomocou mal získať vicišpánstvo, zaviazal sa urobiť Štefana II. vicišpánom. Aby bolo víťazstvo Potockého isté, bolo treba nepripustiť k voľbám niekoľko voličov Bešeňovského. Plán sa podaril. Prvé miesto získal Potocký, druhé vicišpánstvo Štefan Levický a s tým aj Aničku. 

Štefan - mladý, švárny šuhaj, prezývaný dušou Adama Bešeňovského. Bol synom Adamovej sestry. Pochádzal z chudobnej rodiny. Jeho otec  bol zámožný zeman v Leviciach. Ten však umrel, keď mal Štefan rok. No po voľbách sa zásluhou svojho strýka stal vicišpánom a mohol sa oženiť s dcérou Adama Bešeňovského.

Autor v diele vykresľuje vtedajšie pomery v uhorskej stolici. Je to obdobie 30. rokov 19. stor. V popredí je boj o moc medzi dvoma zemianskymi rodmi - Potockými a Bešeňovskými. Zemianske voľby autor predstavil ako komédiu, v ktorej niet ani štipky vážnosti, aká by sa v tejto záležitosti vyžadovala. Autor poukazuje na nepekné vlastnosti (opilstvo, chamtivosť, klamstvo, vydieranie, podplácanie, podvádzanie), bez ktorých sa voľby nezaobišli.

Nezvíťazil program strany ale peniaze a podvod. Reštavrácia je zrkadlom prehnitého feudalizmu, jeho predstaviteľov a ustanovení.

Hlavné postavy zemanov - nie sú schopné veľkého činu, a preto tu nie je žiaden romantický hrdina. Ich konanie vyznieva humorne a smiešne a celkový charakter dokresľujú rôzne príslovia a porekadlá. Reštavrácia je obrazom zemanov, ktorých pokladá za prežitky spoločnosti, sú príťažou pre novú budúcnosť národa.

 Dejová línia je tu nie je ucelená, je oslabovaná odbočeniami, rozprávaním epizód, ktoré s hlavným dejom takmer nesúvisia. Reštavrácia nie je typickým romantickým dielom. Sú tu prvky romantizmu (prísaha a jej porušenie, trest zaň, intrigy a láska), ale namiesto skutočného boja ide len o hašterenie a namiesto veľkého konfliktu len o drobné úskoky. Jazyk diela je zaujímavý. Autor využíva slovník, frazeológiu ako charakterizačný prostriedok. Obraz zemianstva je vykreslený veľmi kriticky a presvedčivo. Upadá hospodársky i morálne. Postupne sa mení na vrstvu neschopnú povzniesť sa nad malicherné a sebecké záujmy. Jeho reprezentantom je najmä Matiáš Bešeňovský, najcelistvejšie vykreslená postava, ktorú charakterizujú slová:" Neukradnem, nemám, nezabijem, nebudem mať, a kde niet kostí, nieto sily."

- jazyk je ľudový, používa príslovia a porekadlá.

„Reštavrácia sa nedá preložiť do cudzej reči." (Ján Kalinčiak)

Realizmus

Pavol Országh – Hviezdoslav

Ežo Vlkolinský - epická báseň, v ktorej je najviac vidieť jeho odsudzovanie zemianstva, poukazuje tu na jeho splývanie s ľudom a jeho preraďovanie do novoutvárajúcich sa vzťahov - buržoáznych. táto demokratickosť zasahuje vzťahy ľudí, najmä vzťah zemianstva k sedliakom.

Dejiskom je Vlkolín. Syn Ežo sa dostáva do konfliktu so svojou matkou Esterou, ktorá nesúhlasila s tým, aby si jej syn - zemiansky potomok, zobral za ženu sedliacke dievča Žofku Bockovie. Matka ho vydedí a Eža prichýli jeho strýko Eliáš (pyšný zeman), ktorý mu vystrojí svadbu. Obraz svadby dáva možnosť ukázať prednosti sedliactva a jeho morálne víťazstvo nad zemianstvom.

Na svadbe si začne vymieňať názory strýko Eliáš so starým sedliakom Blažkom, ale so stúpajúcou náladou stoja zrazu proti sebe dva svety: zemania a sedliaci. Keď nadobudol spor hrozivé rozmery a zemania v ňom dokazujú svoju nadradenosť a vynášajú svoje prednosti nad sedliactvom, svoje zásluhy a práva, Ežo sa prejaví ako zásadný odporca feudálnych prežitkov.

Záver skladby končí zmierením matky so synom zásluhou vnúčaťa a súčasne definitívnym víťazstvom roľníctva nad zemianstvom. Hviezdoslav tu zobrazil proces splývania zemianstva s ľudom, ako zákonitý jav spoločenského vývinu.

-         motív - svadba - naznačenie novej možnosti

GÁBOR VLKOLINSKÝ - Zemianska rodina Šimona Vlkolinského je v rozklade morálnom i hmotnom. Obaja rodičia Gábora pijú, prišli o majetok. Vzťah Gábora a Marky Tomášovie sa rozpadol. Je tu mnoho epizód, ktoré by mohli byť samostatnými príbehmi. Hlavný ideový zámer bol ten istý ako v EŽOVI, ale je rozdielny v umeleckom stvárnení i v kompozícii.

EŽO je históriou jednej zemianskej rodiny, je tzv. epickou monografiou (jeden - dvaja hl. hrdinovia - Ežo, Estera, Žofka, Eliáš). EŽO je obrazom ústupu zemianstva ako spoločenskej sily. GÁBOR sa nesústredil na 1 - 2 hrdinov, ale na celý dedinský kolektív. Zobrazuje hynutie slovenského zemianstva, jeho morálny a mravný úpadok, hmotný úpadok. V EŽOVI je dej plynulý. V GÁBOROVI je dej poskladaný z mnohých epizód (načrtáva tu majetkovú nerovnosť). V oboch eposoch sa stretávajú rovnaké postavy, ale v druhom epose sú postavami vedľajšími.

Hl. záver: Zemianstvo má a musí dohrať svoju úlohu ako spoločenská sila v národnom živote. Musí sa prispôsobiť novým podmienkam.

-     východisko vidí autor v spojení zemianstva a sedliactva

-         najdôležitejším motívom je pohreb, ten vyvoláva atmosféru hynutia a rozkladu zemianskej rodiny a samozrejme aj zemianstva.

Hájnikova žena - zobrazuje tu základný spoločenský rozpor medzi šľachtou a ľudom. Ľud tvorí dejovú skladbu a základný konflikt diela. Autor stojí na strane ľudu, odsudzuje prívrženstvo, egoizmus, zhýralosť, zábavy pánov, proti ktorým stavia čestnosť a statočnosť prostého človeka.

Svätozár Hurban –Vajanský

Suchá ratolesť

- román, v ktorom sa zaoberá problémom zemianstva. V 70. a 80-tych rokoch sa zem. odnárodňovalo a nezúčastňovalo na politickom živote. Vajanský sa zamýšľal nad návratom zemianstva do národného a politického života. Bol to však iba jeho sen. Podľa jeho názoru boli príčiny úpadku nové buržoázne vzťahy, Židia, úžerníci, nečinnosť zemanov, a to je zároveň témou oboch jeho diel.                                                                   - hl. postava sa zbližuje prostredníctvom Vanovského, Tichého aj Adely Rybáričky s národným hnutím, mení sa na národne uvedomelého človeka. Tento obraz bol viac želaním Vajanského , vzdialený od reality. Podľa autora sú zemania "suchou ratolesťou národa".

Dej: - príbeh sa odohráva v Rudopolí. Žije tu statkár Karol Vanovský so svojou rodinou. V opatere majú sirotu Annu Betinskú - citovo založenú. Stanislav Rudopoľský sa vracia zo svojich potuliek po svete domov. Je veľmi vzdelaný, zoznamuje sa s učiteľom Albertom Tichým. Tí sa názorovo zjednocujú. V Rudohorí prichádzajú voľby. Nastáva boj maďarských a slovenských strán. Rudopoľský sa postupne vžíva so slov. ľudom. Zaľúbi sa do M8rie Vanovskej, namaľuje jej portrét. Učiteľ Tichý sa zaľúbi do Anny Betinskej. Ďalšia postava - Adela Rybárička - národne uvedomelá vdova, ktorá je príbuzná Vanovských, pozýva Rudopoľského na piknik. Tu sa stretá so Svatnayom, bohatým statkárom. Medzi nimi sa vyostruje spor a vrcholí to tým, že Rudopoľský ho vyzve na súboj. Rudopoľský je vážne zranený, rozhodne si vziať Adelu za ženu.

Latiace tiene

- Na osudoch zemianskej rodiny Imricha Jablonského z Jabloňového zachytil proces úpadku zemianstva zavinený prenikaním kapitalizmu do spoločenského i hospodárskeho života.

- Hlavnou tematickou osou novely je snaha nájsť odpoveď na otázku, či je možné prinavrátiť zemianstvo národnému hnutiu a či môže zastávať vedúce miesto v národnom hnutí.

Janko Jesenský

Demokrati

 Demokrati sú rozsiahlou encyklopédiou svojej doby, jej mravov a nemravov. Hovorí sa o nej že je to vrcholné dielo kritického realizmu obdobia medzi svetovými vojnami o prvej republike.

Román nemá pevnú dejovú líniu, ale hlavné črty(rovnosť, Hana+Landík) zostávajú. Rovnosť je však v prvej ČSR iba na papieri(prvý článok ústavy), ale v praktickom živote sa ľudia delia na bohatých a chudobných. Nedostatok rovnosti dokumentuje na vzťahu advokáta(Landík) a kuchárky(Hana). Opisuje teda spoločenské pomery v prvej ČSR, boje o politickú moc(”kúpa” národnej strany agrárnou), pokrytectvo, spoločenské rozpory, súperenie kandidátov tej istej strany, intrigy medzi politickými stranami.

Komisár vidieckeho okresného úradu Dr. Ján Landík zakladá v miestnom hostinci spolu s mäsiarom Tolkošom spolok Rovnosť. Tolkošovi sa veľmi páči kuchárka Hana, ale on si veľmi zakladá na svojom spoločenskom postavení a tak si ju odmieta zobrať. A tak sa Landík, aby ukázal príklad, začne sám uchádzať o Hanu, neskôr aj kvôli skutočnej láske. To vyvolá rozpad spolku a Tolkošovu nenávisť. Landíkovmu šéfovi sa nepáči že jeho podriadený chodí s obyčajnou slúžkou(na čo mu Landík do očí povie čo si myslí ”No, a čo vaša milosťpani? Robotníkova dcéra.”) a nepáči sa to ani Landíkovej rodine. Tolkoš posiela na Landíka alarmujúce anonymné listy, a tak Landíka pošlú k príbuzným aby tam prišiel k iným myšlienkam. Tu sa stretáva s koketnou Želkou Petrovičovou a so statkárom Dubcom. Kvôli vzťahu s Hanou ho preložia, ale na významnejšie miesto – na krajinský úrad do Bratislavy. Hanu kvôli jej vzťahu bankár Rozvalid vyhodí.Ich osudy sa dočasne rozchádzajú. Po roku a pol sa Landík kvôli voľbám vracia späť do Starého mesta a znovu sa stretáva s Hanou. V závere sa vštko mení: Landík sa rozchádza so Želkou a jej otcom(ten zasa skrotol vo svojich politických ambíciách), nachádza svoju Hanku, Želka sa vydá za Dubca.

Martin  Kukučín

Keď báčik z Chocholova umrie

Hospodársky a morálny úpadok zemianstva a nástup novej triedy- buržoázie

Ondrej sa na jarmoku pri poháriku zoznámi s Adušom. Ondrej sa dá zlákať na výhodnú

kúpu jačmeňa. Ondrej u vyplatí 1/10 dohodnutej sumy, keď mu Aduš nevracia peniaze,

rozhodne sa odísť za Adušom do „kaštieľa“. Ondrej nechce veriť vlastným očiam, keď vidí

spustnutý kaštieľ. Aduš šikovne preniesol vinu na Ondreja, vraj si je sám na vine, lebo mal prísť v dohodnutý čas. Ondrej chce naspäť aspoň preddavok, ale Aduš žiadne peniaze nemá. Adušov sluha mu poradí, aby si preddavok žiadal stromy - jasene. Jasene boli totiž jedinou vecou,o ktorú sa v gazdovstve starali, pretože pod jaseňmi ležali hroby Adušových predkov. Aduš až nad hrobmi predkov zisťuje, že už takto ďalej žiť nemôže. Ondrejovi sľúbi, že peniaze poctivo vráti, čo aj splní a po smrti svojho strýka. ho už nikdy nepočuli povedať „Keď báčik z Chochoľova umrie“

Záver - je typický- „kukučínovský“ . zmierlivý a využil tu myšlienky Tolstého a Gogoľova cez slzy a smiech

Dom v stráni

Dej sa odohráva na ostrove Brač, tento román opisuje dve rodiny. Jednu sedliacku, ktorej hlavou je Mate, poctivý a svedomitý težak (sedliak), ktorý je vážený aj medzi pánmi. V druhej, statkárskej, rodine riadi všetko šora Anzula, ktorú autor vykresľuje ako dobrú statkárku, vždy ochotnú pomôcť. Mate má syna Ivana a dcéry Matiju a Katicu. Zatiaľčo Matija je „vážna, i v držaní i pohľade. Ona si je vedomá, čo je jej cieľ, ktorá cesta vedie k nemu – cesta rovná, hladká, vychodená“, Katica „pozerá na svet ešte zjašene, jej bytnosť je neustálená, v pohľadoch i pohyboch nepokoj čudné vlnenie, ktoré sa nedá napred uhádnuť ani vystihnúť, ktoré pozorovateľa prekvapuje podchvíľou a tým samým púta. V jej duši ešte nič nenie dokončené, iba čo v nej panuje napätosť, očakávanie čohosi neznámeho, veľkého a divného…“. Na slávnosti Katica spozná šora Nika „mladého statkára, ktorého zeme i jej otec obrába“. Onedlho sa zasnúbia. Šora Anzula, hoci je proti sobášu ešte vždy dúfa, že jej syn si to rozmyslí a nájde si dievča z bohatej rodiny. Naproti tomu Mate je rázne proti „Vyženiem ja jej z hlavy panákov! Na panské chúťky privijem ja jej dobrú trávu. Oh, neboj sa, ešte som chvalabohu ja tu!“, pretože „Vaši synovia nevedia staviť hranicu svojej roztopaši“. Niko chce dosiahnuť pozdvihnutie sedliactva „Ja som vyšiel z ľudu, dušou i telom patrím ľudu. Môj otec ešte kopal. Čo na tom, že ma odchovali trochu v druhom vzduchu – napáchnutom benátskym zemianstvom, ktoré beztoho už nemá platnosť? Vo mne je predsa len krv težacká…“ tým, že sa ožení so sedliačkou Katicou, no všetko sa mení, keď sa vracia domov z kláštora Dorica, dievča zemianskeho stavu. Vtedy Niko pochopí svoj omyl, pochopí, že si nemôže zobrať sedliacke dievča a zasnúbi sa s Doricou. Na koniec Mate umiera, ale šťastný, že jeho dcéra si nezobrala Nika, pretože sa „rozpadlo to, čo sa protivilo pravde a rozumu“.

keďže ide o realistický román autor jednotlivé postavy a ich konanie opisuje objektívne, s ich dobrými, ale aj zlými vlastnosťami, pričom ale nezachádza do extrémov. Témou románu je láska zámožného Nika Dubčića k sedliačke Katici Beracovej, pričom ich vzťah sa nemôže zakončiť svadbou, pretože sa principiálne prieči rodinným tradíciám a všeobecným zvyklostiam. Kompozícia spočíva preto na dvoch priebežne sa preplietajúcich rovinách: na ľúbostnom príbehu milencov a obraze tlaku objektívnych zákonov ich životného prostredia. Celým románom sa tiahne odveký zápas medzi sedliakmi a zemanmi, ich rozdiely a uvedomenie si úpadku zemianstva a viera v pozdvihnutie ľudu